Vysoké Tatry poznáme všetci na Slovensku, no stále sa nájdu takí čo ich ešte nemali možnosť vidieť na vlastné oči. A tak som sa jedného dňa vybral do Tatier s kamarátkou, ktorá patrila práve do tej kategórie nevidiacich. Veľmi sa tešila, že sa doma pochváli že bola niekde, kde ostatní neboli a panorámu Tatier videli len z fotiek.
Keďže sme nemali veľa času, rozhodli sme sa že vyskúšame lanovku na Skalnaté pleso a odtiaľ na Lomnické sedlo. Už počas príchodu do Tatier sme zistili pozoruhodnú vec a totiž, že sa nám akosi strácajú v dažďovom opare a vrcholy kopcov a štítov by si v ňom ťažko predstavil aj človek s neohraničenou fantáziou. Ale nestrácali sme na nádeji a dúfali že hore to bude lepšie. A veruže nebolo. Čím sme išli vyššie tým viac sme nič nevideli.
Kamarátke som sa snažil nejak opísať čo by cez tú hmlu mala vidieť. Ale to boli skôr chabé pokusy na úrovni opisného slohu z piateho ročníka základnej školy, ktorému nerozumela ani učiteľka a ani pisateľ sám.
Prišli sme na Skalnaté pleso, ktoré sme tiež nevideli, navyše bola strašná kosa. Mierne deprimovaní sme išli vyššie lanovkou na Lomnické sedlo, kde bola situácia ešte horšia. A na miesto výhľadu sme videli odtiene hmly všetkých farieb.. teda bielej a šedej. Pri ceste naspäť som sa pýtal sám seba. "Čo mám robiť, kde sú tie Tatry, čo povie kamoška doma? Že nič nevidela?" Vo víre myšlienok a melanchólie som zrazu zbadal svetlo na konci tunela. Povzdychol som si a s uvoľneným výdychom si v duchu povedal "Veď možno nabudúce.." :)
Autor: Václav Sulek
Lokalita: Skalnaté pleso/Lomnické sedlo, Vysoké Tatry, Slovensko