Pred vstupom do Iránu sme sa rozhodli dať si dva-tri dni oddych v kempe nad tureckým mestom Dogubeyazit. Kdesi sa písalo, že sa tám stretávajú cestovatelia odchádzajúci do Iránu s tými, ktorí sa odtiaľ vracajú. Ideálne miesto na oboznámenie sa s momentálnou situáciou.
Bol rok 2009, krátko po prezidentských voľbách. Internet toho o Iráne moc dobrého nešíril. Do kempu sme teda dorazili s hlavami plnými otázok a neistoty. Odpovedí sme sa však nedočkali. Kemp zíval prázdnotou. Aj tak dobre. Aspoň sme nestretli nikoho, kto by nás od prechodu touto navštívenia hodnou krajinou odrádzal.
Zvláštny bol už prechod hranicou. Znenazdajky z jedného nákladiaku vyskočil chlapík a s policajtmi v pätách utekal smerom k tureckej bráne. Nevedno či stihol. Pri vstupe do krajiny sa na nás okamžite vrhli „veksláci“. Vedeli sme, že na výber z bankomatu môžme v Iráne zabudnúť a banky si pýtajú veľké provízie, no i tak sme zamenili iba pár dolárov. Chyba, neskôr sme zistili, že kurz, ktorý nám ponúkali títo chlapíci, bol oproti neskorším ponukám výborný. A moc príležitosti na zmenu cudzej meny za riály v iránskych uliciach veru niet.
Prvé dojmy z Iránu boli celkom iné ako sme čakali. V provincii Západný Azerbajdžan panoval pokoj. Oproti Turecku tu bol zrejmý i väčší poriadok. Cesty majú pokryté kvalitným asfaltom a šoféri už na cyklistov takmer vôbec netrúbia. Veľmi nás potešil vynikajúci chlieb. Má okrúhly tvar, hrúbku asi tri centimetre a čerstvo upečený sa predáva zabalený v novinovom papieri. S vynikajúcim a lacným syrom sme ho dokázali jesť každý deň. Niekde na polceste medzi hranicou a Tabrízom Jančimu praskol ráfik. Žiadna tragédia. Do Tabrízu sme ešte došlapali a keby aj nie, Iránci nemajú problém naložiť vás s byciklom trebárs aj na motorku. A zadarmo, samozrejme. Liter benzínu, na ktorý sú síce prídelové kvóty, stojí miestnych asi pätnásť centov. A zrejme ani s platmi to nebude také zlé. Stredoškolský učiteľ si v Iráne príde na lepšie peniaze ako na Slovensku.
V Tabríze meníme nielen koleso, ale prvý krát zakúšame i nezvyčajnú pohostinnosť. Prvý človek, ktorého sme sa spýtali na smer cesty nás doslova prosí, aby sme od neho prijali aspoň po balení prvotriednych datlí. Dozvedáme sa i to, že v Iráne je dovolené nocovať v mestských parkoch. Neskôr však prichádza niekoľko zchladzujúcich skúseností. Na miestnom trhovisku sa nám veľmi peknou, plynulou angličtinou prihovorila mladá dievčina. Nič nenasvedčovalo tomu, žeby čosi nebolo v poriadku. Zrazu sa pri nás pristavila staršia žena s dvoma deťmi a bez slova začala na dievčinu vyčítavo zazerať. Naša spoločníčka si vraj dovolila niečo neslýchané. Sama sa opovážila len tak hovoriť s cudzincami. Ak by sme náš rozhovor zakrátko neukončili, mohla by z toho mať vážne problémy. Škoda, v krátkom rozhovore som sa dozvedel o miestnych reáliách viac ako po hodinách surfovania internetom. Dohodli sme si síce neskoršie stretnutie, no nepodarilo sa nám naň prísť.
Druhé nemilé prekvapenie prišlo v parku, kde sme nocovali. Park bol strážený a na pohľad milý dozorca nás ubezpečil, že veci si počas prechádzky mestom môžme nechať u neho v stane. Že nám ich postráži. Po návrate sme našli veci veľmi nešikovne prekutrané. No nič nezmizlo. Dokonca ani dolár z časti peňazí, ktoré sme tam v dobrej viere nechali. Nech už tam hľadal ktokoľvek čokoľvek, postaral sa nám o ľahký spánok. Do tretice sme si návštevu Tabrízu skomplikovali pojedaním fazuľovej polievky len tak na ulici. Všetko by bolo OK, keby nebol ramadán. Touto zbytočnou provokáciou sme si takmer predĺžili tamojší pobyt na dobu neurčitú. Pred veľmi podráždeným akobypolicajtom nás zachránil v obkolesení asi tridsiatich divákov obetavý mladík. Ktovie akoby to skončilo, keby sa tam zázrakom nezjavil. Boli sme hlúpi, netreba pokúšať. Z Tabrízu sme nepokračovali priamo na Teherán, ako je zvykom, ale struhli sme to na Kurdistán. Lákalo nás preniknúť viac do života iránskych Kurdov. Naše prianie sa začalo napĺňať na ulici v prvom väčšom kurdskom meste. Na ulici si nás odchytil vcelku milý chlapík, no skutočná kurdská jazda začala potom, čo si k obedu prisadol jeho synovec Azad. Keď sa dozvedel, že nás zaujíma história a súčasný život jeho národa, okamžite si nás vzal pod patronát. Pôsobil ako kurdský Che Guevara. Neuveriteľne energický a priateľský zároveň. Nasledovalo päť dní neustáleho zoznamovania a počúvania najrôznejších ľudských osudov. Bol to fantastický čas, ale na piaty deň som už cítil pretlak dojmov a nekončiacu pohostinnosť bolo treba rázom ukončiť. Kurdi sú najväčším národom bez vlastného štátu. A verím, že ak raz vznikne jeden spoločný Kurdistán, bude to najpohostinnejšia krajina sveta.
Pohostinnosť však na človeka číha v Iráne na každom kroku. Väčšinu nocí sme strávili v domácnostiach. S angličtinou je to síce poslabšie, no ich veľký záujem o poznanie života v demokratickom svete, veľmi uľahčuje gestikuláciu. Prihováranie sa prebieha aj popri šľapaní na bicykli. Motorkári jednoducho spomalia a vychutnávajú si jazdu po boku cudzinca. Neraz i bez slova, no vždy s úsmevom.
I keď nie som práve vyhľadávačom historických pamiatok, občas ma nejaká zláka. Tak nejak to bolo aj s Persepolisom. Mali sme to k nemu síce dvesto kilometrovú zachádzku, ale čosi ma tam lákalo. Popravde, moc z tejto niekdajšej výkladnej skrine Perzskej ríše nezostalo. Ako som sa tak rozhliadal po ruinách chrámov, prestúpil ma zrazu neuveriteľne silný prežitok pominuteľnosti. To je skutočná krása ruín. Propomínajú nám, že nech už sa nám niektoré veci dneška zdajú akokoľvek nedobytné, silné, či krásne, zajtra z nich môžu byť len ruiny. Všetko, čo raz vzniklo, musí i zaniknúť. Neradno pred touto pravdou utekať. Ruiny zostali i z hlineného mesta Bam. Hlinená je však aj krásne zachovaná centrálna časť Yazdu. V príjemne chladivých zákutiach úzkych hlinených uličiek sme pri datľovom šejku reflektovali posledné dojmy z tejto zvláštnej, no navštívenia hodnej krajiny.